Pamätáme si to. Pamätáme si, ako niekto nadával na celý svet, že s kamarátmi si musí vypiť doma. Že nemôže ísť do kina, hoci na všetky nové filmy si vždy rád počká až, kým budú online a zadarmo na internete. Nie, nie som typ človeka, pre ktorého je charakteristická vysoká frekvenovanosť v baroch. Ale citím s niekým pre koho je prevádzkovanie takéhoto podniku živobytím a takmer alebo oň prišiel, lebo mu štát prikázal na určitú dobu obmedziť chod jeho prevádzky. Kým sa niekto sťažoval, že nemôže ísť na pivo niekto v čase lockdownu zažíval domáce násile…fyzické,psychické alebo oboje. Týrané ženy, muži, deti…Pod jednou strechou s tyranom bez šance odísť. koľkí si aspoň na chvíľu začali uvedomovať, ako ten čas letí…a aký je vzácny.
Priznávam, že som si spočiatku naivne robila ilúzie o tom, ako si veľa vecí uvedomia. Ako budú pre mnohých všetky tie chvíľe ešte vzácnejšie.
Nestalo sa tak…
„A mne sa nechce“… „Počkám si ked to bude online“…. „vyriešme to cez telefon hoci nám nič nebráni sa stretnúť osobne“….
Počuli ste to aj vy od niekoho, kto v čase „lockdownov“ vravel opak? .
Celá debata | RSS tejto debaty