Do nového roka som si nedávala žiadne predsavzatia. Bol 28. august a opäť ďalší, pre mňa mimoriadne stresujúci deň.A ja som kráčala…mestom,po schodoch…a opäť po schodoch….Pozrela som sa na telefon a okrem presného času som sa dozvedela aj to, že koľko krokov som v ten deň „nachodila“. V duchu som si povedala „Zvyčajne o takomto čase ich býva menej…možno dnes získam aj ten štvrtý odznak v appke…tých 40 000 krokov…ak áno, tak to dobre dopadne“. Kedysi som o tom písala…konkrétne tu. A stále vdačnou som… Môj mozog bežal maraton…myšlienky na to, či stíham,či to všetko dobre dopadne…a či to zvládnem…Zapálila som si…opäť!… Vybavené! Ako sa mi uľavilo…ale nie úplne…V Pondelok opäť náročný deň a potom…chcem mať kľud. Chcem si oddýchnuť a v Utorok o takomto čase vravieť že všetko dobre dopadlo. Mám ešte čas… Ostáva mi posledná cigareta. Do obchodu aj tak musím ísť… A po ceste si vravím, že to dnes s tým nikotínom preháňam. Polhodina do odchodu vlaku času dosť. Mám poslednú cigaretu a do obchodu sa stíham vrátiť. V duchu si hovorím, že ak si počas čakania na vlak nezapálim, dopadne to dobre. Sadám si na lavičku a odpijem si z plechovky limonády. A na lavičke… Nie je nič neobvyklé zakopnúť na ulici, na stanici, pred stanicou o škatuľku cigariet. Doslova sedí vedľa mňa, vonku, na tej lavičke… A ja mám nutkanie ju otvoriť.Nebola prázdna. Chýbala z nej iba jedna… A bol v nej aj zapaľovač.Ako keby všetko pripravené…Môžem vyfajčiť moju poslednú „lajgtku“ alebo si zapáliť z tejto…Alebo naopak…krabičku zatváram, a zapínam na telefone CPčko či môj vlak nebude mať meškanie a popíjam si z plechovky limonády. Tašku si ukladám vedľa seba… O päť minút na to príde jeden Pán…okolo môže mať okolo pädesiatky… „Slečna,nenašli ste prosím vás cigarety“? Podávam mu ich a on je tak rád…A ďakoval mi, že som milá, a že išiel kúpiť lístok na vlak, no až vo vnútri zistil, že mu vypadli. Spýtala som sa ho, či tam bol dlhý rad. Povedal, že áno. Ešte raz mi poďakoval, a ja som mu popriala pekný deň aj víkend. Potom sa vybral čakať na vlak iným smerom. A dve hodiny pred polnocou…nebolo tých krokov 40 000 ale 430000. Ak by mi niekto vtedy povedal, že úplne bežný nenáročný deň spravím 10 000 krokov a že počas jedného extrémne stresujúceho ich spravím 43000 neverila by som mu.
Som vdačná! za všetko
Celá debata | RSS tejto debaty