Life of Jana

R. sedel v lietadle smerujúcom zo Slovenska do Ameriky a prstom si prechádzal po riadkoch svojho starého zápisníka. Písmo mal trochu kostrbaté – písal to narýchlo, ešte doma, medzi dvoma šálkami kávy a jedným odhodlaním, že tentoraz už nič nenechá nepovedané. Bolo toho veľa. Roky odkladané vety, ktoré sa počas pandémie len kopili, akoby aj slová mali svoj lockdown.
Let bol dlhý a monotónny, presne taký, aký človeka prinúti rozmýšľať nad tým, čo všetko sa dá v živote prepásť. Až teraz sa naskytla príležitosť. Konečne mu to bude môcť všetko povedať… Tá myšlienka ho upokojila natoľko, že ho premohla únava a na chvíľu si zdriemol.
Zobudil sa dvadsať minút pred pristátím „za veľkou mlákou“. Lietadlo sa už nakláňalo nad pobrežím a on si uvedomil, že čoskoro bude stáť na pevnej zemi, obklopený ľuďmi, ktorí ho budú vítať s úsmevmi, potrasením pravice a pripravenými vetami o tom, aký je to úspech. Delegácia už určite čaká. Veď R. je rekordman. Už teraz je zapísaný v dejinách tej malej krajiny, ktorá ho vyslala do sveta s tichým želaním mieru, spravodlivosti a prosperity.
Ale on myslel len na to, čo povie D. Lebo niekedy je jeden rozhovor dôležitejší než všetky fanfáry sveta.

Pri večeri sa rozprávali a medzi sústami vtipkovali o tom, ako si ľudia dodnes mýlia dve krajiny – tú, ktorej vládne R., a tú, z ktorej pochádza manželka D. Ich staré, obohrané žartovanie, ktoré ich zakaždým pobavilo.
R. mu rozprával, ako si rád oddýchne od všetkých povinností pri športe – pri klikoch, korčuľovaní alebo jazde na motorke. A D. mu s úsmevom vravel, že musí vyskúšať golf, že mu ukáže svoje golfové ihrisko.
Po večeri sa pobrali do D.-ho pracovne. V krbe praskalo drevo, také to staré, suché, čo horí s istotou, akú by človek občas potreboval aj v živote. Svetlo z krbu dopadalo na R.-ovu tvár a kreslilo na nej tiene.

R. sa usadil do kresla do toho kresla, v ktorom pred ním sedeli mnohí D.-ho priatelia. Pousmial sa a povedal, že večera bola skvelá. Potom sa naklonil dopredu:
„Vieš, D., ja s tebou v mnohom súhlasím. Vieš… nedávno sme menili ústavu. A keď sme tam dopísali tie dve pohlavia, stalo sa niečo, čo by ma ani nenapadlo  mnohí Američania nám to normálne závideli. A nielen oni, chvíľu to riešil celý svet.“
D. prikyvoval a ukazovákom naňho ukázal. Ten pohľad hovoril: si frajer.

R. pokračoval: „Ale vieš, D., neviem, či si videl tú moju tlačovku… nechcel som to riešiť cez telefón. To vtedy so Solejmáním… to si prehnal. Všetci sme sa báli, že vypukne tretia svetová vojna.“
Nadýchol sa, a povedal:
„Vieš, D., ja len chcem, aby sa Slovensku darilo. To je celé. Nech si o nás svet myslí, čo chce… mne na tej krajine záleží. Chcem, aby sa ľuďom dobre žilo. Tie clá… uškodia pracujúcej triede. A keď som videl, čo urobili s tým venezuelským prezidentom, a potom tie tvoje reči o Grónsku… typický západný imperializmus. U nás na Slovensku proti tomu ľudia protestujú a ja to nemôžem nechať tak.“.

Byl tento příběh pravda, nebo fikce?