Life of Jana

Niekedy by som chcela… chcela to spraviť.

Vzala by som najkrajšiu šálku – takú, ktorú by si aj generácia, ktorá už nemá vo zvyku ukladať porcelán do vitrínových skríň, v tej skrini s vitrínou vystavila. Túto šálku by som vzala so sebou na námestie, zapálila si cigaretu a po tom, ako by som ju vyfajčila, by som špak zahasila práve v nej.

Otrela by som ho o jej vnútro, aby bola čo najviac zašpinená. Zvnútra… a potom by som ju položila do stredu námestia. Sadla by som si na lavičku a pozorovala, ako niekto prechádza okolo, zapáli si cigaretu a tiež do nej zahasí špak.

Potom by som sa presunula do neďalekého supermarketu, kúpila si plechovku nealka a vrátila sa späť na lavičku. Už z diaľky by som videla, ako sa v šálke hromadia špaky. Ľudia by prechádzali okolo a nevšímali si, ako všetci hádžu špaky do tej krásnej šálky.

Možno by do nej niekto dokonca nachrchlal skôr, než by do nej hodil ďalší špak. A ja by som to sledovala, ticho dúfajúc, že sa niekto zastaví… že ju vezme.

Vyhodí z nej špaky do kontajnera a umyje ju.
Ale možno nemusí. Možno ju len odsunie. Možno si ju položí na balkón, vietor sa oprie do nej a špaky odletia preč.