A, keď budem veľká….myslím si, že už prišlo to obdobie. Prečítala som si viaceré „opúštaky“ ľudí, ktorí dosiahli tento vek. Isteže, sú ešte sny, ktoré som si nesplnila. Ale zase boli momenty, ktoré, keby mi niekto z budúcnosti príde povedať, ako malému dievčatku či čerstvej držiteľke občianskeho preukazu tak mu neuverím…A možno by som si to predstavila a od štastia odpadla. Krokomer ukazuje, že to je dnes 10 000 krokov a ja som vďačná. Zažila som obdobie kedy ma každý jeden krok bolel. Dlhé sedenia u lekárov v čakárni,rehabilitácie,bolesť,kopec liekov…A „Musíš si na to zvyknúť“ Veta, ktorá, ktorú som počula a v hlave si ju prehrala milión krát lámala moje srdce. A že sa mám zmieriť s tým, že nebude to trvať dlho, a chodiť nebudem už vôbec. Ak by mi zase vtedy niekto povedal, že znova budem môcť zdolať ten kopec…Čo kopec…Vôbec prejsť sa dva metre bez problémov!Nie som si istá tým, či by som mu to verila. Aj počas tých najnáročnejších dní, vždy, keď sa pozriem na krokomer a vidím to tam sa usmejem. Som za to vďačná. Bolo to presne pred mesiacom, keď som v ceste v MHD premýšľala na jedni moje výnimočné narodeniny. Aké skvelé,milé a príjemné boli. Dnes som si vypočula ako to rýchlo uteká…a utekať bude. Isteže, čas je vzácny, ale po odpovedi „áno, ubiehala to aj tebe“ zrazu tie nevyžiadané pochmúrne skonštatovania prestali. Vraj som vyspelá na svoj vek oproti mojim rovesníkom aj teraz. A pred troma mesiacmi mi takmer tie modré Camelky nepredali keby nevytiahnem občiansky. A vraj som zároveň aj stále cool.
A fakt by mohlo zapršať.
Som zvedavá čo si do zošita napíšem presne o rok znova.
ja poznám veľa takých, ktorí si veselo chodili... ...
Celá debata | RSS tejto debaty